Bratislava rastie, no zároveň starne a zápasí s nedostatkom dostupného bývania. Rozhovor s Martinom Švedom a Pavlom Šuškom vysvetľuje, prečo nízka hustota zástavby podporuje suburbanizáciu, aké sú jej náklady a prečo mesto potrebuje kompaktnú výstavbu dostupných bytov, ak si chce udržať obyvateľov a dane.
Text v plnom rozsahu prevzatý z webu Spojená Bratislava | spojenaba.sk
Ak Bratislava neponúkne dostupné bývanie, vybuduje ho niekto iný, a práve o tom je celá suburbanizácia.
Bratislava rastie, no zároveň starne a zápasí s nedostatkom dostupného bývania. Kým časť obyvateľov hľadá nové možnosti v okolitých obciach, mesto prichádza o dane aj o šancu vytvoriť pestré komunity. Suburbanizácia prináša vyššie náklady, závislosť od áut aj sociálnu izoláciu.
Prečítajte si rozhovor s dvojicou geografov zo Slovenskej akadémie vied – Martinom Švedom a Pavlom Šuškom o tom, ako by mala vyzerať ideálna mestská zástavba a čo musí Bratislava urobiť, aby si udržala ľudí vo svojich hraniciach.
Začnime zoširoka. Pri mestách sa hovorí o hustote obyvateľstva. Ako je na tom Bratislava?
Martin Šveda: Bratislava nie je veľkomesto v porovnaní so zahraničnými metropolami. Je to skôr mesto strednej veľkosti. Tomu zodpovedá aj jej zahustenie, ktoré ovplyvňujú priľahlé obce a prírodné limity, ako sú Dunaj a Karpaty.
Pavel Šuška: V abstraktnej rovine sa to dá vnímať tak, že najväčšia hustota je v centre a so vzdialenosťou od neho postupne klesá. V realite je však hustota v mestách formovaná konkrétnymi danosťami priestoru. V okolí hlavných dopravných a komunikačných línií preto nájdeme vyššiu hustotu, a to aj vo väčších vzdialenostiach od centra. Vďaka tomu majú v takýchto lokalitách tendenciu vznikať sekundárne lokálne centrá. Ide napríklad o Račiansku, Ružinovskú alebo Dúbravskú radiálu.
Martin Šveda: Pri pohľade na mapu hustoty obyvateľstva Bratislavy prekvapí, ako málo z jej územia je skutočne obývaných. Aj neďaleko centra nájdete celé kilometre, ktoré sú osídlené len veľmi riedko.
Súčasný pobyt je reálne miesto pobytu obyvateľov danom čase, ktoré nemusí zodpovedať adrese jeho trvalého, prechodného alebo tolerovaného pobytu. SODB 2021, spracoval Martin Šveda, SAV
Toto je špecifikum Bratislavy, ktoré vyplýva z jej geografie – do územia mesta hlboko zasahujú Karpaty, Dunaj a lužné lesy. Z tohto dôvodu je obývaná iba polovica jej plochy a husto osídlená možno len tretina.
Znamená ale vyššia hustota osídlenia automaticky aj kvalitnejšie bývanie?
Martin Šveda: Aj sedliackou logikou sa dá odvodiť, že čím vyššia je hustota zaľudnenia, tým väčšia je rozmanitosť ponúkaných služieb. Niektoré služby majú prahovú hodnotu hustoty zaľudnenia, pri ktorej sa uživia. Napríklad, verejná doprava potrebuje na efektívnu prevádzku okolo 100 obyvateľov na hektár.
Na Slovensku je problém, že máme príliš riedko obývané územia. To platí aj pre novodobé satelity a predmestia, ktoré sú príliš riedke na to, aby dokázali plnohodnotne obslúžiť obyvateľov aspoň základnými službami.
Ako ide dokopy hustota osídlenia dokopy so zeleňou?
Pavel Šuška: Uvažovanie o mestskej zeleni sa mení. Dlho sme ju chápali len ako upravené parky, no dnes vieme, že aj divoká a neudržiavaná zeleň je dôležitou súčasťou ekosystému, ktorá podporuje napríklad migráciu živočíchov.
Moderné mestské plánovanie by malo zohľadňovať rôzne typy zelene, nielen parčíky. Na rozdiel od urbanizmu 20. storočia, ktorý striktne oddeľoval bývanie od parkov, dnes zelené mesto znamená omnoho viac. Aj keď na socialistických sídliskách vznikli zelené koridory skôr náhodou, v súčasnosti môžeme takéto prvky plánovať zámerne. Cieľom by nemali byť len kosené trávniky, ale funkčné biokoridory, ktoré slúžia prírode aj mestu.
„Aj divoká a neudržiavaná zeleň je dôležitou súčasťou ekosystému, ktorá pomáha napríklad s podporou migrácie živočíchov.“
Ako by teda podľa vás mala vyzerať ideálna mestská zástavba?
Martin Šveda: Je to vždy otázka kompromisu. Predstavme si dva extrémy. Na jednej strane máme ľudí koncentrovaných vo výškovej budove, kde na malej ploche žije veľký počet ľudí. Na druhej strane sú obyvatelia bungalovov na rozsiahlej ploche.
Ukazuje sa, že oba tieto extrémy prinášajú problémy a nie sú ideálne. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že ľudia uprednostňujú kompromis. Ideálnym príkladom sú menšie bytové domy s výškou štyroch až piatich poschodí, často usporiadané do mestských blokov, ktoré v strede ukrývajú zeleň.
Tento typ zástavby nazývame kompaktný mestský blok. Prináša jednoznačne najlepší pomer medzi hustotou zaľudnenia a množstvom voľných plôch. Podobnú formu môže mať aj radová zástavba alebo iné formy, ktoré predstavujú kompromis medzi vysokou budovou a rozsiahlymi voľnými plochami.
Slovensko starne. Ide o trend, ktorý sa prejavuje naprieč celou krajinou. Platí táto realita aj pre Bratislavu, ktorá je často vnímaná ako magnet pre mladých ľudí, študentov a nové pracovné príležitosti?
Martin Šveda: Z demografickej prognózy Bratislava 2050 vyplýva, že Bratislava, podobne ako väčšina slovenských miest, starne. Bez dostatočnej migrácie bude mesto naďalej populačne strácať.
Štatistiky ukazujú, že v Bratislave je relatívne málo bytov na počet obyvateľov. V porovnaní s EÚ sme tak viac natlačení v bytoch. Pomaly sa však približujeme k západnému trendu. Bytový fond sa postupne rozširuje, tempo výstavby však nie je také rýchle ako v minulosti, počas masívnej výstavby panelových sídlisk.
Pavel Šuška: Existuje viacero scenárov, ako sa to bude vyvíjať. V zásade sa predpokladá, že do Bratislavy sa ročne prisťahuje tisíc až tritisíc ľudí. To je klasický scenár, v ktorom mladí ľudia prídu do Bratislavy na vysokú školu, potom si tu nájdu zamestnanie, založia si rodinu. Vyšší prírastok môže nastať, ak nastanú neočakávané udalosti, akou bola napríklad migračná vlna spôsobená vojnou na Ukrajine. Tá znamenala tisícky nových rezidentov.
Takže rast Bratislavy závisí od migrácie?
Pavel Šuška: Demografický problém Bratislavy spočíva v tom, že najviac rástla v 70. a 80. rokoch, keď sa k nej pripájali prímestské obce a stavali sa sídliská. Tie nasávali populáciu zo široka-ďaleka a vtedy Bratislava skokovo narástla o státisíce ľudí.
Mnohí z nich tu zostali a založili rodiny. Odvtedy však k takejto masívnej výstavbe, ktorá by prilákala nové generácie, nedošlo. Pokiaľ sa tento proces neobnoví, Bratislava sa na istú dobu stane mestom starých ľudí.
V prognóze Bratislava 2050 je aj optimistický scenár, ktorý hovorí o prírastku až 85-tisíc ľudí. Má mesto potenciál vystavať toľko bytov a nasať takýto veľký počet ľudí?
Martin Šveda: Keďže dopyt po bývaní v Bratislave rastie, trh vyžaduje nové byty. Nie je to však len kvôli príchodu tisícok prisťahovalcov ročne, ale aj pre meniace sa štandardy. Ľudia už nechcú byť natlačení v jednom byte. Zvyšuje sa počet jednočlenných domácností, čo si vyžaduje rozšírenie bytového fondu.
Ďalšou premennou je prirodzená obmena bytového fondu. Hoci sa životnosť panelových domov vďaka zatepleniu a rekonštrukciám výrazne predĺžila, ich životnosť nie je nekonečná. Betónové a železobetónové skelety sa síce len tak nerozpadnú, ale raz tá chvíľa príde.
Pavel Šuška: Ak Bratislava neponúkne dostupné bývanie, vybuduje ho niekto iný, a práve o tom je celá suburbanizácia. Keďže v meste neboli byty za požadovanú cenu a v požadovanej kvalite, ľudia sa rozhodli pre iné možnosti. Odsťahovali sa do okolitých obcí, odkiaľ teraz dochádzajú desiatky kilometrov do práce v Bratislave.
Bratislava sa o týchto ľudí musí starať, pretože dennodenne prichádzajú do mesta a využívajú jeho služby. Dane však väčšinou platia v mieste svojho bydliska za hranicami mesta. Mesto by preto malo uvažovať, ako ubytovať populáciu, ktorú prirodzene priťahuje.
Martin Šveda: Mesto nemôže vytvárať podmienky iba pre vyššiu strednú triedu. Potrebuje ubytovať aj ľudí z nižšej strednej triedy a zo servisných profesií. Dnes si napríklad zdravotná sestra pravdepodobne nemôže dovoliť bývanie v Bratislave, hoci mesto jej prácu potrebuje. Množstvo ľudí v týchto profesiách preto musí dochádzať z veľkých vzdialeností, čo ďalej podporuje suburbanizáciu.
„Mesto nemôže vytvárať podmienky iba pre vyššiu strednú triedu. Potrebuje ubytovať aj ľudí z nižšej strednej triedy a zo servisných profesií.”
Existujú názory, že Bratislave stačí stavať len v centre a najbližšom okolí, že nepotrebuje stavať na svojich okrajoch, kde by však bývanie mohlo byť dostupnejšie.
Martin Šveda: Problém s rozvojom okrajových častí miest je, že nejde ruka v ruke s budovaním verejnej dopravy. Ak sa postaví nový komplex na okraji, musí byť efektívne obslúžený dopravou, čo sa však takmer vôbec nedeje, alebo sa to deje s veľkým oneskorením.
Okrem toho nemáme jasnú predstavu o tom, ako by moderné predmestie malo vyzerať. Vieme, ako vyzerá panelákové sídlisko alebo vidiek. Moderné predmestie nie je len skupina rodinných domov roztrúsených niekde pri poli. V súčasnosti sa však väčšinou stavajú práve takéto nízko-hustotné rezidenčné zóny, ktoré prinášajú mnoho problémov, no žiadne neriešia.
Pavel Šuška: V rámci administratívnych hraníc mesta Bratislava môže ovplyvňovať, čo sa bude diať. Žiaľ, mimo týchto hraníc už mesto nemá páky, ako zastaviť pomerne zásadné projekty a môže na ne len reagovať.
Práve na vnútromestskej periférii môže Bratislava sama tvoriť víziu, ako by mal mestský celok fungovať a ako by sa v ňom mali ľudia pohybovať. Vďaka tomu má možnosť konkurovať problematickým suburbanizačným trendom.
Prečo sa ľudia rozhodnú opustiť mesto a presťahovať sa do suburbií, ak neberieme do úvahy cenu?
Martin Šveda: Okrem cenovej dostupnosti k tomu prispieva aj náklonnosť k vidieckemu prostrediu, pretože mnohí ľudia prichádzajú do Bratislavy z vidieka a podvedome hľadajú podobné prostredie, v akom vyrastali.
V neposlednom rade k tomu prispieva aj hlboko zakorenená túžba vlastniť rodinný dom, ktorá je na Slovensku veľmi silná. Väčšina ľudí tu býva vo vlastnom, a vlastný dom je často vnímaný ako symbol spoločenského úspechu.
Aké sú hlavné dôsledky sťahovania ľudí z mesta na predmestia?
Pavel Šuška: Na Slovensku chýbajú empirické výskumy zamerané na túto tému. Vychádzajúc zo zahraničných štúdií, ktoré merajú uhlíkovú stopu rôznych typov bývania, sa ukazuje, že suburbia je najnáročnejším typom osídlenia z hľadiska emisií.
Dôvodom je predovšetkým nízka hustota zastavanosti. Samostatne stojace domy s veľkou úžitkovou plochou potrebujú viac energie na vykurovanie. Zároveň nízka hustota bráni rozvoju služieb v bezprostrednej blízkosti, čo znamená, že ľudia sú nútení dochádzať autom nielen do práce, ale aj za nákupmi a voľnočasovými aktivitami. Vzniká tak vysoká závislosť od automobilovej dopravy, ktorá má vážny dopad na životné prostredie.
Martin Šveda: Nízka hustota obyvateľstva má aj hlboké sociálne dopady. Spôsobuje izolovanosť ľudí, oslabuje spolupatričnosť a obmedzuje vznik komunít. Ak ľudia žijú príliš roztrúsene, nedochádza k prirodzenej interakcii, chýba verejný priestor, a preto sa nevyvíja ani sociálne prostredie na aké sme zvyknutí z mesta či z vidieka.
„Nízka hustota obyvateľstva má aj hlboké sociálne dopady. Spôsobuje izolovanosť ľudí, oslabuje spolupatričnosť a obmedzuje vznik komunít.”
Štatistiky uvádzajú, že bývanie v domoch na predmestiach je oveľa nákladnejšie ako v kompaktných štvrtiach v meste, ako pre obce, tak aj pre obyvateľov.
Martin Šveda: Vstupná cena za bývanie na predmestí je nižšia ako v meste, no dlhodobé náklady môžu byť omnoho vyššie. Prevádzka samostatne stojaceho domu si totiž vyžaduje ďalšie investície – od kosačky na trávu až po náradie a dielňu.
Mnohé obce na predmestí navyše zápasia s problémami, ktoré vznikli kvôli nedostatočným investíciám do infraštruktúry. Sú pred kolapsom kanalizácie a do niektorých oblastí musia pravidelne chodiť cisterny, ktoré odvážajú odpad zo žúmp. Paradoxom je, že aj majitelia luxusných domov nie sú pripojení na kanalizáciu a ich odpad sa musí prevážať desiatky kilometrov do preťažených čističiek. Podobné problémy majú obce aj s dodávkou pitnej vody.
„Mesto by malo byť aktívnejšie a vytvárať také podmienky, vďaka ktorým by viac ľudí zo širšieho okolia ostalo žiť v jeho administratívnych hraniciach.”
K tomu treba prirátať aj náročnú rodinnú logistiku, ktorá si väčšinou vyžaduje dve autá, aby sa zabezpečili všetky denné aktivity.
Keby Bratislava začala stavať kompaktnejšie a dostupnejšie bývanie, je možné, že by sa ľudia zo suburbií vrátili naspäť a nastala by vnútorná migrácia?
Pavel Šuška: Uvidíme do akej miery budú ľudia ochotní sťahovať sa viackrát za život. Zatiaľ je dominantným dôvodom kúpy nehnuteľnosti založenie rodiny, po ktorom nasleduje statické obdobie.
Mesto by malo byť aktívnejšie a vytvárať také podmienky, vďaka ktorým by viac ľudí zo širšieho okolia ostalo žiť v jeho administratívnych hraniciach. To by prinieslo ďalšie výhody, ako napríklad platenie daní v meste či život s menšou uhlíkovou stopou.